Ako porodiť a nezblázniť sa? časť prvá

Plánované rodičovstvo, bezproblémové tehotenstvo, krásny pôrod, nádherné a zdravé bábätko, no hlava si aj napriek dokonalej situácii ide svoje. Nemo a so slzami v očiach pozeráte na to malé bezbranné stvorenie a snažíte sa nájsť si k nemu cestu. Zahrnúť ho tou nekonečnou láskou, o ktorej sa všade píše. Aspoň na minútu si želáte vyzerať ako 1000 mamičiek zo sociálnych sietí, krásne, vysmiate, s dokonale oblečeným bábätkom a v krásne čistom byte v pozadí. Zatiaľ však len bojujete s kojením, únavou, popôrodnými bolesťami, nemáte si kedy ani hlavu umyť a aj vysávač vám zapadá prachom. NESMÚŤTE a BERTE NA VEDOMIE, že je to dokonale prirodzený stav. Materstvo je obrovská životná zmena, ktorá na adaptovanie sa potrebuje čas.
Áno. Bábätko síce nepočká, kým sa vy dáte dokopy a vysporiadate si to v hlave a ste nútené zmeniť svoj život o 360 ͦ v momente, ako z vás ten maličký človiečik vylezie, ale aj napriek tomu sú vaše obavy a strachy opodstatnené a je dôležité o nich HOVORIŤ.

V nasledujúcich článkoch vám bližšie predstavíme príbehy mamičiek, ktorých cesta lásky k svojmu dieťaťu trvala dlhšie, než je želané, psychoterapiu a komplementárne terapie, ktoré môžu podporiť vašu psychickú pohodu a pomôcť vám prekonať toto náročné obdobie, v ktorom sa stotožňujete s rolou matky.

Začnem od seba a svojou náročnou cestou k malému a sebe samej…

Som Vanda. Teraz už šťastná matka dvoch nádherných detičiek. Obe sme plánovali a nesmierne sme sa na ne tešili. Ani v jednom prípade to nebolo nechcené, nemilé, či neočakávané prekvapenie a s každým pozitívnym testom sa naša láska s manželom zdvojnásobila. Tehotenstvo bolo, v porovnaní s tým, aké by mohlo byť, priam dokonalé. Áno, menšia únava, občasná nevoľnosť a výkyvy nálad boli, ale všetko bez komplikácií a rástlo vo mne krásne a zdravé bábätko. Na svet prišli obe rýchlo, vysnívaný prirodzený pôrod bez chémie a za slobodnej voľby polohy, mliečko nabehlo prakticky okamžite a obe detičky kojené. Narodili sa krásne a zdravé. A aj napriek tomu moja hlava reagovala absolútne mimo týchto skutočností. :/

Pri dcérke to bolo také ľahké baby blues spojené hlavne s tým, že som zúfalo túžila uspokojiť každú jej potrebu a utlmiť každý jej plač. Lebo plač = neuspokojená základná potreba, všade písali. Plienku som vymenila, nežne som sa jej prihovárala, nakojila som ju, hladila som ju, objímala, neustále som ju mala na sebe a ona aj tak dávala večer dvojhodinový predspánkový koncert. Po týždni som sa začala cítiť absolútne neschopne a s každým jej dlhším plačom prišiel môj a ešte väčší. A manžel len sklesnuto sedel na fit lopte a sledoval nás so slzami na krajíčku, lebo nám nevedel pomôcť. Nehovoriac o tom, keď mi ju chcel niekto zobrať z rúk. Vtedy som sa cítila absolútne nesvoja a hrýzla by som a kopala toho, kto mi ju z rúk zobral. Našťastie to však rýchlo prešlo. Trvalo to asi dva týždne.

Pri druhorodenom synčekovi to však trvalo asi dva mesiace a zďaleka to nemalo taký krásny priebeh. Po dokonalom pôrode mi ho priniesli na izbu. No ja som však myslela len na svoju dcérku. Čo asi robí a ako mi chýba. Bolo to prvýkrát, čo som bola bez nej na noc a tento malý tvor nás vytrhol z krásnej rutiny spoločného spania. V noci sa prvé dni budil asi 200-krát a každý telefonát s dcérkou som si poplakala, lebo mi nesmierne chýbala. Príchod domov bol idylický. Rodinka nás doma nedočkavo čakala, dcérka malého hneď objala a vypusinkovala a malý nerobil nič iné, len zúfalo plakal a plakal. Myslela som, že ho trápi bruško a tak sme ho pravidelne pri každom prebaľovaní masírovali. Občas sa vyprdkal, ale k jeho spokojnosti to zďaleka nepridávalo. Rekord bolo celých 9 hodín preplakaných s občasnými pauzami na kojenie. Bola som zúfala, vidiac manžela, ako si s dcérkou užíva každú voľnú chvíľku vonku na preliezkach, zatiaľ čo ja sa snažím utíšiť to urevané malé človieča. Nepomáhalo absolútne nič. Nosenie, kojenie, hojdanie, kontakt koža na kožu, spoločné spanie, jednoducho nič. Zúfalo som na neho hľadela a nevedela som mu pomôcť. Nenechal ma najesť, osprchovať sa, nehovoriac o varení, či upratovaní. Pri pohľade naňho som necítila absolútne nič. Bolo mi ho ľúto, ale cesta lásky k nemu ostala niekde zabarikádovaná a nevedela som sa cez ňu dostať. Neustále som plakala, aj len tak, bezdôvodne, absolútne sa mi nechcelo chodiť von, čo predtým som trávila vonku nespočetné množstvo hodín, náladovosť bola každým dňom horšia a sužovali ma pocity viny a bezcennosti. Nebyť času stráveného v kruhu manželovej rodiny, aj keď som miestami túžila utiecť, mohlo to dopadnúť aj horšie, pretože pri pohľade cez okno som si predstavovala, aké oslobodzujúce by to bolo ho otvoriť a…

Jeden večer, keď som si po preplakaných 6 hodinách konečne sadla o 21,30 k večeri, začal opäť pišťať. Prišla som za ním a len som mu sucho opakovala, nech už konečne prestane revať, že ho už mám plné zuby. (Slzy mi dnes tečú, keď spomínam na tú prázdnotu, ktorá ma sprevádzala a ktorá sa bije s láskou, ktorú som si k nemu nakoniec vybudovala). Sedela som s ním na posteli, držala ho v náručí a zúrivo ho prosila, aby už konečne prestal. Silno som si ho pritlačila k hrudi a vtedy doslova zakvílil. A vtedy sa v mojej hlave čosi zlomilo a začala som do toho plakať aj ja. Ale už nie z vyčerpania, ale z výčitiek, ako môžem byť taká otrasná matka. A ešte v ten večer som požiadala manžela o pomoc. Povedala som mu, čo sa stalo a že sa veľmi bojím, aby som mu neublížila. Dospeli sme k dohode, dostalo sa mi pochopenia a vtedy sa môj vzťah k nemu výrazne zmenil a pri každom pohľade na jeho stehienko, kde mu moje tri prsty zanechali otlačky ešte asi týždeň, sa moja láska k nemu zväčšovala a prehlbovali sa výčitky. Ďalší zlom nastal u jeho obvodného lekára na poradni, keď sa ma spýtal:
„ A vy to ako zvládate, maminka?“
Odpovedať som nemusela. Odpoveďou mu bol plač, ktorý som spustila. A vtedy mi objasnil, že nie, moje dieťa netrpí kolikami, lebo by zďaleka toľko nepriberal a neprosperoval. Že dieťa je nervózne zo mňa. Dostalo sa mi pochopenia, dal mi pár múdrych rád a aj vďaka tejto situácii nedošlo k horšiemu a moja láska k nemu je dnes nevyčísliteľná. A malý odvtedy nepotreboval bruško absolútne vôbec masírovať a začal spávať aj cez deň a to dokonca niekoľko hodín.
Pomohlo mi veľmi otvorene o probléme hovoriť. Bolo to ťažké, pretože pripustiť si, že moja hlava nie je v poriadku, nie je jednoduché. Čo si budú o mne ľudia myslieť? Veď to sa musí zvládať predsa v každej rodine. A hlavne, pozerám sociálne siete a tam čerstvé mamičky, s tehličkami na bruchu, nádherným úsmevom a spokojným bábätkom opisujú, aké je to najkrajšie obdobie v živote ženy.

Milé mamičky, ak sa vám deje čosi podobné, vedzte, že sa za tieto pocity netreba hanbiť a treba si uvedomiť, že je to ochorenie ako každé iné. Príde na vás náhle a ak sa prvé príznaky nepodchytia včas, prepukne to rovnako ako obyčajný kašeľ môže prejsť do zápalu priedušiek a neskôr až na zápal pľúc. Keďže sa ma to tak blízko dotýkalo a dodnes ma to trápi vo forme výčitiek, začala som hľadať prostriedky, ako si pomôcť a odpovede na otázky prečo ja a ako sa to vôbec mohlo stať. Treba vyhľadať pomoc a začať o probléme hovoriť. A môžete tak spraviť so psychológom/psychoterapeutom a doplniť psychoterapiu prípadne inou alternatívnou terapiou, ako je napríklad naturopatia, aromaterapeutia, alebo homeopatia. Máte naozaj veľa možností a smerov, ktorými sa dá vybrať.

O probléme som sa porozprávala aj s PhDr. Evou Škrípovou, ktorá je klinický psychológ a psychoterapeut a pracuje v ambulancii klinickej psychológie, zaoberajúcej sa širokou škálou problémov týkajúcich sa narušenia duševného zdravia, zväčša úzkostné a depresívne poruchy.

PhDr. Eva Škrípová o probléme popôrodnej depresie napísala:
Tehotenstvo, pôrod a narodenie bábätka sú zväčša významné okamihy v živote ženy, o ktorých sa predpokladá, že urobia každú ženu šťastnou a vyvolajú príliv pozitívnych pocitov. Akoby sa ani iný vývoj neočakával, no opak je pravdou a i tieto udalosti sa môžu spájať nielen s radostnými pocitmi, automatickým a bezproblémovým prijatím role matky, či láskyplným pripútaním sa k dieťatku. Poruchy spánku,  prejavy úzkosti, strachu, nepokoj, emocionálna búrka či vnútorná nepohoda rovnako môžu byť súčasťou tejto radostnej udalosti v živote ženy. Ide o pomerne častý problém, s ktorým  čerstvé matky bojujú, no žiaľ samé vo svojom vnútri. Podľa prieskumov zažívajú popôrodné blues takmer dve rodičky z troch a popôrodnou depresiou trpí až 10 – 20% rodičiek v priebehu prvého roka po pôrode.

 

Čo čaká ženu po pôrode?

Azda netreba ani zdôrazňovať aký obrovský zásah do tela matky predstavuje samotný pôrod, pričom môže byť spojený i s traumatickými zážitkami, pokiaľ neprebehne bez zdravotných komplikácii či v súlade s očakávaniami a potrebami ženy. Žena na jednej strane emočne spracováva zážitok pôrodu v chladnom nemocničnom prostredí osamote, no zároveň je postavená pred prvé okamihy stretnutia s bábätkom, pričom si plne uvedomuje prvotnú previazanosť a pripútanosť dieťaťa k nej. V spojení s hormonálnymi zmenami v tele ženy a nárokmi kladenými na ňu (jej telo i psychiku), nastáva emocionálny zmätok a nástup pocitov, ktorým nemusí žena rozumieť, napr. chýbajúci pocit bezhraničnej lásky k dieťaťu, radosť striedaná s pocitmi prázdna či úzkosti, smútok, …

Treba zdôrazniť, že popôrodné psychické zmeny prirodzene nastupujú na báze hormonálnej nerovnováhy v kombinácii s adaptáciou na nové životné nezvratné okamihy (rola matky, prerušovaný spánok, nepretržitá starostlivosť o ďalší život, odloženie uspokojenia vlastných potrieb,…). Niektoré ženy sú viac zraniteľnejšie voči týmto vplyvom a je u nich vyššia pravdepodobnosť rozvinutia popôrodnej depresie či blues. Možno hovoriť o rizikových faktoroch, napr. výskyt depresívnych symptómov pred pôrodom (aj niekoľko rokov spätne v živote ženy – liečených či skrytých), zlý zdravotný stav matky i dieťaťa, nepriaznivé sociálne zázemie ako nedostatočná sociálna opora či vyváženosť partnerského vzťahu, iné existenciálne problémy (nedostatok financií, stabilný domov), ale často krát i protichodnosť pocitov ženy s príchodom dieťaťa na svet (kolízia role matky s rolou pracujúcej ženy alebo i prijímanie role viacnásobnej matky). Nemožno však hľadať príčiny vzniku v okolitom prostredí a obviňovať seba či druhých, hormonálne výkyvy postihnú ženu aj napriek tomu, že má zdravé dieťa, že priebeh pôrodu bol bezproblémový, a i keď má ideálneho a vnímavého partnera po svojom boku, tak sa môže žena cítiť emočne vyprahlo či nevyrovnane.

Obdobie šestonedelia s emóciami ako na horskej dráhe

Kombinácia viacerých negatívnych premenných v tomto období prispieva k celkovému vyčerpaniu organizmu a zvyšuje pravdepodobnosť vzniku negatívnej emočnej reakcie pri prijímaní nového životného štýlu – materstva. Obzvlášť dôležitá je podpora a pomoc najbližších, ale i ohľaduplné porozumenie týmto pocitom (bagatelizácia či prehliadanie zo strany okolia speje k protrahovanej depresívnej reakcii). Po pôrode nastáva významné obdobie šestonedelia, počas ktorého sa žena zotavuje fyzicky i hormonálne, ale i duševne. Vďaka oddychu dočerpáva sily na prispôsobenie sa novým životným skúsenostiam ako je dojčenie, tíšenie plaču či bolesti dieťatka, rozpoznávanie signálov a priliehavé odpovedanie na potreby dieťaťa,… Obvyklou, dokonca i očakávanou (neprikladá sa jej veľká dôležitosť, keďže sa s ňou ráta), psychickou reakciou na pôrod, je baby blues (približne u 80% žien), ktoré sa zväčša prejavuje kolísaním nálad, precitlivenosťou a plačlivosťou, vnútorným zmätkom, avšak tieto príznaky spontánne odoznejú, no môžu sa i prehĺbiť a prerásť do obrazu popôrodnej depresie. Základný rozdiel medzi týmito reakciami spočíva nielen v dĺžke ich trvania (príznaky depresie pretrvávajú dlhšie), ale i v zachovaní pozitívneho vzťahu voči dieťaťu s prejavmi nehy, náklonnosti a radosti (pri baby blues), a zároveň v pridružovaní ďalších symptómov v prípade depresie ako sú poruchy spánku, únava, nechutenstvo či ťaživé pocity viny (žena verí vo vlastnú neschopnosť postarať sa o dieťa, hnevá sa na seba a obviňuje sa z toho, že necíti príliv lásky a nadšenia). Tou najhoršou verziou komplikovanej psychickej reakcie na pôrod je nástup popôrodnej psychózy, kedy je už myslenie ženy dezorganizované a stráca sa kontakt s realitou (formujú sa bludy ako hlboké presvedčenia o nejakej pravde – o nej, dieťati, rodine, ktoré ovplyvňujú i konanie). Sú však menej časté, výskyt sa odhaduje u 0,1 – 0,2 % rodičiek.

Pôrodom sa celý prevrat v živote ženy len začína. Depresia môže vzniknúť nielen tesne po ňom, či v šestonedelí, ale i postupom času pri prekonávaní rôznorodých prekážok sa môžu postupne kumulovať negatívne prežitky, ktoré gradujú, a pokiaľ sa včasne nepodchytia, tak spejú k závažnejšej poruche až s dopadmi na kvalitu života celého rodinného systému.

Temné nástrahy materstva

Vo všeobecnosti treba mať na mysli, že proces stavania sa matkou je fázou náročnej rastovej krízy, ktorá so sebou prináša rozvrat dovtedajšieho životného štýlu, hodnôt, zmyslu života i nazeranie ženy na seba samotnú (spoznávanie seba v nových situáciách, objavovanie zvládacích stratégií, akceptácia svojich nedostatkov,…). Všímavosť voči sebe a včasné rozpoznanie varovných príznakov by malo ženu viesť k zdieľaniu svojho prežívania s blízkym okolím. Už dôverný a správne načasovaný rozhovor môže zabrániť k prehlbovaniu ťažkostí, čím sa žene nielen uľaví (ťaživosť pocitov nenesie sama), ale môže i pochopiť, že jej prežívanie je prirodzené a normálne, a že nie je dôvod na výčitky. Odsudzovanie ženy a nepochopenie jej vnútorného sveta vedie k zhoršeniu stavu a zosilneniu príznakov. Žiaľ, v spoločnosti je téma duševného zdravia ešte stále v úzadí, i psychické prežívanie čerstvej mamičky je tabuizované, čo speje k uzatváraniu sa a zakrývaniu negatívneho či rozporuplného vnútorného rozpoloženia (trpiaca matka zo strachu z reakcie okolia radšej neprizná, že necíti nehynúcu nehu, a uzatvára sa). Avšak, prehliadanie a ignorovanie zraňujúcich prežitkov je rovnako bolestivé ako ich znášanie, teda ťaživosť negatívnych emócií sa zmierni, pokiaľ dostanú priestor na svoje vyjadrenie. Čím skorej dôjde k abreakcii nakumulovaných prežitkov z tejto životnej skúsenosti, tým skorej sa obnoví zdravá duševná rovnováha. V praxi sa však mnohé ženy dostanú k odborníkovi neskôr aj preto, že nie sú v tom podporované, ale i pozornosť venovaná svojim potrebám sa u ženy objavuje postupne pri pozvoľnom osamostatňovaní sa dieťaťa cez nadobúdanie nových zručností vo veku batoľaťa. Začiatky materstva sú poznačené nutnou symbiózou matky s dieťaťom, čo je príznačné pre ranné štádium vývinu dieťaťa, v popredí je potreba byť s ňou v bezprostrednom kontakte, čo je na jednej strane potrebné pre zdravý psychický vývin, no na druhej strane je to pomerne vyčerpávajúce a obmedzujúce pre matku. Vhodným riešením tejto neľahkej situácie je nosenie bábätka (v šatke či nosiči), z čoho ťaží nielen dieťa, ktoré takto nasycuje potrebu bezpečia, blízkosti a kontaktu, ale treba vyzdvihnúť i vplyv nosenia na rodiča, pretože mu to pomáha lepšie reagovať na potreby dieťatka, vytvárať si s ním emočnú väzbu cez kontakt koža na kožu, kedy sa vyplavuje hormón šťastia (oxytocín) a znižuje sa produkcia stresového hormónu (kortizolu), čo predstavuje účinnú prevenciu pri prekonávaní depresívnych rozlád.

Ako si poradiť s emočnou ťarchou po pôrode?

Účinnou prevenciou by mohla byť dôsledná príprava na obdobie po pôrode (nielen na pôrod), ktorá by zhŕňala správnu organizáciu systému v domácnosti (odbremenenie sa od domácich povinností), nastavenie si hraníc a pravidiel fungovania s čerstvým bábätkom (režim neželaných návštev, nákupov, nevyžiadaných rád od druhých), spoločnú dohodu s partnerom o rozdelení povinností (jasne vysloviť očakávania na neho kladené). Vo všeobecnosti platí, že zdieľať pocity s najbližšími pomáha vybitiu a odreagovaniu napätia, práve emocionálna abreakcia nás chráni pred hromadením ťaživých a bolestivých zranení, a pomáha nám spracovať pocity komplexne smerujúc k úľave. V prípade, že žena vo svojom okolí nemá vnímavú oporu, je nutné vyhľadať odbornú pomoc. I skúsený a empatický gynekológ (pediater, obvodný lekár,…) môže včasne zachrániť situáciu či podať pomocnú ruku formou odporučenia psychológa či psychoterapeuta, v náročnejších prípadoch psychiatra. No žiaľ, naďalej pretrváva v medicíne alopatický prístup v nazeraní na zdravie a človeka, čím sa opomína dôležitosť psychiky a jej vplyvu na celkové zdravie. Akceptácia holistického prístupu v medicíne by iste prispela k včasnému odhaľovaniu skrytých ťažkostí a k skorému riešeniu ťažkých stavov, i po pôrode. Obrátenie sa na pomoc odborníka v žiadnom prípade nie je zlyhaním ženy pri spracovávaní nových skúseností. Prvou voľbou pomoci, ak už svojpomocné dostupné stratégie nefungujú, by mal byť klinický psychológ, ideálne pokiaľ je i psychoterapeutom. Jeho liečebnou metódou, ktorou disponuje je psychoterapia (ďalšou alternatívou je farmakoterapia, ktorá je však v rukách psychiatra). Cez rôzne terapeutické a relaxačné postupy možno prispieť nielen k analýze pozadia aktuálneho problému, rozpoznaniu fixujúcich faktorov, ale i k zdravému sebapoznaniu s objavením hlbších zdrojov zvládania, k spevneniu kontaktu s vlastným prežívaním v bezpečnom priestore, a najmä k obnoveniu narušenej duševnej rovnováhy. V prípade vleklého priebehu s pretrvávajúcimi závažnými príznakmi je vhodné zvážiť návštevu psychiatra (ide o voľbu ženy, ktorá forma pomoci jej bude bližšia, významným krokom k uzdraveniu je obrátenie sa na odborníka). V súčasnosti existujú rôzne formy medikamentóznej liečby zameranej na úpravu depresívneho či úzkostného prežívania (zachovanie dojčenia nie je prekážkou). Účelom farmakoliečby je úprava akútnych symptómov postupne smerujúca k obnove jednotlivých duševných procesov i kvality života ženy. V najťažších prípadoch, zväčša pri psychózach, je potrebná ústavná liečba, vzhľadom na závažnosť symptómov a zníženú rozpoznávaciu schopnosť.

Určite netreba odkladať rozhodnutie o požiadaní o pomoc, až kým sa dostane žena do stavu, kedy stratí nádej a vieru v polepšenie a uzdravenie. Včasnou intervenciou s akýmkoľvek odborníkom či blízkym možno predísť hromadeniu ťaživých pocitov a nabaľovaniu symptómov. Žiadna prekážka nie je natoľko nezvládnuteľná (i keď sa tak spočiatku javí), aby ženu zastavila v otvorenom zdieľaní svojho vnútra. Je možné, že to bude sprevádzané pocitmi hanby či viny, strachu z reakcie okolia či prípadného odsúdenia, no ťaživosť týchto prežitkov možno minimalizovať zdieľaním a zistením, že katastrofické predstavy o možnom vývoji sú len desivé očakávania, na míle vzdialené od reality. Treba mať na mysli, že i keď sa do centra pozornosti dostáva v celom systéme dieťatko, tak i matka je dôležitá, pretože len vďaka nej a jej blízkosti prispieva celoživotne k zdravému rastu cennej osobnosti (stačí jej prítomnosť a to, že je „dosť dobrá matka“, nie dokonalá či „supermatka“).

Je veľmi dôležité mať oporu v blízkom okolí. Môže ňou byť manžel, mama, najbližšia priateľka. Ak však z akéhokoľvek dôvodu najbližšie okolie zlyhá, prípadne pociťujete nedostatočnú oporu, alebo sa aj napriek tomu neuľavilo a nič sa nezmenilo, doporučujeme navštíviť psychoterapeuta, ktorý vás navedie na správnu cestu pochopenia svojho vnútra. Zájsť za odborníkom nie je hanba. Naopak, je to prvý odvážny krok k vášmu uzdraveniu.

O tom, aké ďalšie komplementárne terapie existujú a ktoré vám vedia spríjemniť cestu stávania sa matkou, sa dozviete v pokračovaní, spolu s ďalším príbehom mamičky, ktorej materstvo nezačalo úplne podľa predstáv.

Druhú časť článku o tom, ako mikronutrienty a živiny vplývajú na naše zdravie a psychickú pohodu si môžete prečítať TU.
Tretiu časť o tom, ako dokážu esenciálne oleje vplývať na naše emócie a ako ju využívať ako podpornú terapiu pri popôrodnej depresii si môžete prečítať TU.